Prípravu na jar by mal spraviť už na jeseň každý včelár. Na jeseň pripravujeme včely na ďalšiu sezónu. Pokiaľ ich včelár nebude mať zakŕmené alebo preliečené, novej sezóny sa nemusia dožiť. Ak zazimuje slabé včely, pri silných mrazoch, alebo dlhej zime,  môže byť výsledok rovnaký. Uškodiť im môže samotný klieštik, s ním spojené virózy, nozematóza, slabé zásoby, ale aj nízky počet jedincov nezvládajúci vyhriatie zimného chumáča, či mnohé ďalšie faktory. Ako včelár zvládne jesennú prípravu, s takými včelstvami bude môcť počítať na jar. U včelára – kočovníka je príprava kľúčová, pretože by nasledujúci rok nemusel mať s čím vykočovať. Včelár – kočovník však musí pozerať ešte o rok dopredu.

Základy prípravy na úspešné kočovanie môžeme rozdeliť do dvoch oblastí. Prvou je príprava samotných včiel a druhou je spoľahlivosť vybavenia a plánovanie kočovania.

Hlavná časť prípravy na kočovanie začína v auguste, kedy vytočím časť posledného medu z vrbovky úzkolistej, čo je pre mňa v podstate posledná znáška sezóny. Asi 10 kg medu nechám včelám a dokŕmim. Pri zlej sezóne  kŕmim naplno.  Dve dávky po 4l sirupu 3:2 dávam hneď po odobraní posledného medu, potom preliečim kyselinou mravčou, odoberiem jeden nádstavok (LG 2/3) a doma ešte dokŕmim tromi dávkami. V lesoch na vrbovke zotrvávam takmer do konca augusta z viacerých dôvodov. Je pre mňa dôležité, aby si včely priniesli kvalitný peľ a vychovali silnú zimnú generáciu, včely mám od ostatných včelárov dostatočne ďaleko (v dolete je naozaj iba pár včelstiev) a chladnejšie počasie my umožňuje aplikáciu kyseliny mravčej skôr. Tento rok v Tatrách znáška takmer nebola, takže včelám som nechal všetko čo si doniesli a bolo potrebné ešte jedno zakŕmenie navyše.

Podceniť sa neoplatí ani druhú spomínanú oblasť. V závislosti od počtu včelstiev totiž môžu byť niektoré úkony veľmi prácne a dlhotrvajúce. V mojom prípade vyrábam do 1 000 nových rámikov každý rok a asi 1 000 opravujem. Z rámikov je potrebné zužitkovať propolis, vosk vytopiť, rámiky vydezinfikovať, následne vyvetrať od luhu sodného. Očistiť a vydezinfikovať oplodňáčiky, plemenáče, nádstavky a v podstate všetko, čo som v sezóne používal. Generálnou očistou a dezinfekciou prejdú aj priestory na vytáčanie, spracovanie a uskladnenie medu.

Ak máme uzatvorený kolobeh vosku, musíme rátať s časovou vyťaženosťou nášho výrobcu medzistienok. U mňa tvorí jedna várka na medzistienky okolo 100 kg vosku, čo výrobca nespracuje zo dňa na deň. Ak sa včelár spamätá v marci, je už veľmi neskoro.

Zároveň potrebujem dostatok času na prípravu a opravu rámikov a opravu poškodených časti úľov. Zatavovanie medzistienok do rámikov robím až v jari, aby som mohol nové medzistienky v rámikoch vystaviť na slnko. Vtedy z nich po pár minútach zmizne povlak plesne, krásne zožltnú a rozvoňajú sa a včely ich lepšie prijímajú. Keď vykočujem, čas na zbíjanie rámikov, naťahovanie drôtikov budeme hľadať len ťažko. Materiál aj technika musia byť pripravené tak, aby ma počas sezóny zaťažovali čo najmenej. Kočovný včelár bude na jar po vykočovaní riešiť problémy so včelami, s rojením, monitorovaním jednotlivých znáškových oblastí, hľadaní nových na ďalšiu sezónu, prevážaním včiel, s vytáčaním medu, riešením neočakávaných porúch na technike. Aby toho nebolo málo, tak toto všetko ešte vie riadne zamotať nepriaznivé počasie. A to až tak, že niekedy treba narýchlo zháňať nové znáškové oblasti v spojení s úpravou kočovného plánu a vykonania nových dohovorov. Tieto problémy je potrebné riešiť operatívne. Po vykočovaní, kým sa včely dostanú do sily, mám predsa ešte chvíľu čas na opravu a vydezinfikovanie každého dna po vyzimovaných včelstvách, ktoré mením v jari pred vykočovaním všetkým včelstvám. Aj tým čo ostávajú doma. A samozrejme je najvyšší čas na založenie série, tak aby sa matky liahli v prvej polovici mája. To ale záleží na danej sezóne a sile vykočovaných včelstiev schopných poskytnúť dostatok zaviečkovaného plodu pre odložence bez toho, aby sa to odrazilo na sile znášky.

Kočujúci včelár musí počítať s tým, že jeho včelstvá počas kočovky klieštika „nazberajú“ (on by nemal byť ten, ktorý ho roznáša).  Najlepšie by bolo vyhýbať sa ostatným včelárom, ale to je pri jarných znáškach,  hlavne pri agáte, takmer nemožné. O trochu jednoduchšie je to pri lesných znáškach. Preto je potrebné častejšie monitorovať stav klieštika vo včelstvách aj počas sezóny. V prípade nutnosti zasiahnuť, alebo preventívne preliečiť v medziznáškovom období prípravkami, ktoré sa z úľa rýchlo odvetrajú a nekontaminujú med pri ďalšej znáške. Určite nie „tvrdou“ chémiou a to už ani po novom roku. Výnimkou sú roje do doby zaviečkovaného plodu po usadení do úľa, ak nepočítame, že v danom roku ešte donesú med pre našu spotrebu.

SPRÁVNY VÝBER KOČOVNÉHO STANOVIŠŤA

Ak ešte včelár nemá overené miesto na kočovanie, je vhodné rozprávať sa s včelármi – kočovníkmi alebo včelármi zo zamýšľanej lokality. No nie vždy sa ale dozviete všetko čo chcete. Niekedy ste pre niektorých aj jednoducho škodná. Preto vám nezostáva nič iné, len sadnúť do auta a cestovať. Najlepšie v dobe kvitnutia, aby ste to miesto vedeli reálne vyhodnotiť.

Na jar by sme pred vykočovaním mali vybrané miesto navštíviť, vyhodnotiť prípadne zmeny  terénu a stav vybranej komodity. U agronóma, či lesníka, prípadne majiteľa pozemku si preveriť, či vami dohodnuté miesto stále platí a prípadne kde v okolí budú rozmiestnení ďalší kočovní včelári. Prípadne nejasnosti  si vydiskutovať tak, aby sa predišlo k nedorozumeniam, prípadným konfliktom.

Potrebné je aj pozorne sledovať počasie, keďže včely pred vykočovaním zbavíme zimných zásob, ktoré prešli jesenným a zimným preliečovaním tvrdou chémiou, a v úľoch necháme iba nevyhnutné množstvo. Zásoby by v úli nemali klesnúť pod 5kg.Čo je toľko, aby sa včely  do prvej znášky nedostali do stresu, nehladovali, alebo neobmedzili plodovanie. Ja prevážam včely na repku až vtedy, keď začína kvitnúť a aspoň pár dní je v predpovedi počasia pre včely vhodné počasie na znášku.

Nezabudnime dobre zvážiť aj dostupnosť stanovišťa. Za slnečného počasia a sucha môže stanovište v kopci, po poľných cestách, či cez riečku vyzerať dokonale idylicky. Vyjsť s technikou po lejakoch a premočenej pôde už môže byť oveľa horšia skúsenosť a včely môžu zostať zablokované. Nepreceňme preto vlastnú techniku a pristupujme k jej schopnostiam s istou rezervou. V úzkych dolinách sa niekedy nájde malá rovinka niekde pri potoku, čo pri lokálnych lejakoch a následných záplavách môže byť taktiež problém.

A nezabudnime si overiť, či niekde nie je pásmo uzávery kvôli moru včelieho plodu (MVP). Túto informáciu si treba pred prikočovaním overiť v spádovej RVPS, kam naše stanovište patrí. Ak by sme sa dostali do pásma uzávery úmyselne, alebo aj nevedomky včely ostanú v pásme uzávery až do doby jej zrušenia. Ak vykočujete tak ako ja, na 160 km, potom je takáto situácia jednoducho veľmi ťažko riešiteľná. Zmenila sa technika, spôsoby kočovania, no legislatíva ostala pôvodná.

AK ZNÁŠKA NENASTANE

Plán kočovania vnímajme ako plán, ktorý sa dá vždy zmeniť. Naša legislatíva ho vyžaduje už v januári, aj keď to naozaj nie je potrebné. Toto nariadenie bolo vyhlásené za nezmysel roka pred niekoľkými rokmi, no nie je tomu tak. Poľnohospodári vedia už rok a pol dopredu, čo kde budú vysievať, osevné plány majú aby vedeli plodiny striedať. Už v jeseni sejú napríklad repku. Dajte aj na dojem z agronóma, ak mu je všetko jedno, môžete o včely ľahko prísť. Pozor treba dať aj na oblasti kríženia viacero poľnohospodárskych podnikov, kde sa môžete stretnúť s rozdielnymi praktikami aplikovania postrekov Ak po postreku nechávate včely nasledujúci deň zatvorené, môže to v takomto prípade byť aj niekoľko dní po sebe.

Môže sa nastať situácia, že máme včely na repke, počasie je priaznivé no znáška je slabá, včelstvá napredujú v rozvoji pomaly. Treba situáciu včas zhodnotiť. Môže ísť o odrodu nevhodnú pre včely, alebo ošetrenú repelentnými prípravkami. Keďže repka kvitne 4-6 týždňov, je vždy čas na záložné miesto. Na konci kvitnutia repky sa začína ukazovať, ako je na tom agát. Ak sme v oblasti zaznamenali v jari neskoré prízemné mrazy, treba zbystriť. Vtedy až do rozkvitnutia kvetov nevieme odhadnúť, ako silno mráz stromy zasiahol. Agát vie pri rozkvitaní prekvapiť svojou rýchlosťou. Preto je dobré byť v strehu a často častejšie ho monitorovať. Ak sa mu do kvitnutia nechce, má dlhý rozbeh a kvetov je málo, treba mať pripravené iné miesto. Ak boli jarné mrazy na veľkom území, možno treba zvoliť aj náhradnú znášku, alebo aspoň udržiavaciu. Tou často býva horčica, alebo repka v severnejších okresoch. V poslednej dobe sa ňou stala aj facélia, či ďatelina purpurová pestovaná na semeno. Pri nestabilnom počasí, alebo neistom agáte, je dobré vyberať repkový med až na poslednú chvíľu. Keďže nechceme aby pri kompletnom vybraní repky včely hladovali, ale treba dávať pozor aby nás agát neprekvapil a včely ho nedoniesli do úľa k repke. Pri kryštalizácii by sa oddeľoval a bol by aj   nepastovateľný. Tu sa naozaj nedá povedať „deň dva to počká“.

Treba mať na pamäti, že aj keď agát nevymrzne, rozkvitne  do krásy a silno zavonia, pripraviť o znášku nás môžu krúpy, ale aj prudké lejaky, ktoré zbijú kvety.

Ak sa presúvame medzi stanovišťami cez domovské stanovište, je vhodné to využiť na kontroly, zhodnotenie, či posilnenie slabých včelstiev odložencami z trvalého stanovištia s výmenou matky. Niekedy sa však stáva, že po repke sa niektoré včelstvá javia podpriemerné, na agáte však zasa excelujú a naopak. Najlepšie je preto vyhodnotiť, s ktorými včelstvami kočovať ďalej  až po repke a agáte.

TECHNIKA SA NEUSTÁLE VYVÍJA

Neraz sa ma pýtajú včelári, akú techniku využívať. Časy kočovania s vozmi sú už takmer za nami a oveľa viac sa využívajú osobné autá a prívesné vozíky s plató a paletami. Aj časy  nedostatku niektorých zariadení sú preč, výber je preto široký. Každý kočovník si musí vyhodnotiť svoje možnosti a schopnosti. Ja kočujem s počtom včelstiev do 50 a kapacitu vozíka 12 včelstiev, preto musím otočiť trasu niekoľkokrát, niekedy tak za noc prejdem aj 600 kilometrov a to musí všetka technika fungovať bez porúch. Ak by som mal väčší vozík, vyžadovalo by to menej cestovania.

Úle počas prevozu nie je potrebné prekrývať, stačí použiť geotextíliu. Prepravu však plánujem v čase bez dažďa. Malá krátka prehánka v podvečer iba prospeje a včely skôr „zalezu“ do úľa. Cestou sa však v lete môže vyskytnúť lokálna búrka. Vtedy je lepšie  pri otvorenom voze zastaviť a dážď prečkať. Slabší dážď nie je problém, treba však myslieť na uzatvorené dná, aby voda, neraz silne znečistená, nešpliechala do úľov. Každý úľ je dobré mať pripnutý pásmi samostatne, aby sa nevyvrátil. Priečne upnutie cez všetky úle je nevhodné. Jednak to nefixuje stredné úle a nie všetky úle majú rovnaký počet nádstavkov. Vysypané úle na ceste, nebodaj na diaľnici sú dosť veľký problém. A jedna niekoľkonásobná osobná skúsenosť: ak prevážate včelstvá v noci a zastaví vás policajná hliadka, treba policajtov upozorniť, nech do voza  nezasvietia baterkou. Ani sa nenazdá a na túto „šichtu“ si nadlho zapamätá. Včely totiž sedia v lete aj medzi úľmi a nie je ich málo.

Ak včelár zvažuje stanovište na svahu, musí mať na plošine zdvíhacie stojky, nie pevné, pretože v kopci nohu nezasunie. Ani pavúčie nohy nemajú vo svahu úspech. Pozor treba dať aj na systémy s rôznymi mechanickými posuvnými časťami. Iné je s nimi pracovať v predajni, či výstave na asfaltovej rovnej ceste a ničím nezaťaženej plošine. Iné v teréne s 20-30 cm krtincami. A úplne iné zasa s plnými medníkmi, kedy nastavovacie kolieska začnú veľmi rýchlo vypovedať spoluprácu a musíte ich vymieňať aj niekoľkokrát za sezónu. Hrebeňový hever je síce stará, ale rokmi osvedčená a všade funkčná klasika.

Možnosťou sú aj hydraulické ramená na prácu s úľmi. Vždy však treba pozerať na návratnosť nakupovaných zariadení a zvážte svoje potreby a finančné možnosti. Využívať a preťažovať vozík medzi prevozmi včiel na dovoz štrku sa tiež nevypláca. Potom vám môže skončiť náprava pri prevoze palety mimo svojho pevného miesta, ako mne. Tak rušnú noc plnú žihadiel a opršané ráno nikomu neprajem. Našťastie sa to stalo na poľnej ceste, ďaleko od osady.

S technikou súvisí aj ochrana včelstiev, dobre si treba naplánovať stavbu ohradníkov. Stanovište treba pripraviť ešte pred príchodom včelstiev. Treba ho vykosiť, pripraviť kolíky, ale aj nenaťahať drôty, pretože bez zapojenia ich vysoká zver veľmi často zvalí. Vhodné je preto vyraziť tak, aby sme na stanovište prišli za ranného svetla, natiahli drôty, nainštalovali solárne panely, zdroj a skontrolovali funkčnosť v jednom kroku.

Nielen z pohľadu bezpečnosti sú samozrejmosťou GSM úľové váhy, ktoré zašlú notifikáciu aj pri pohybe s úľom. Vhodné sú aj fotopasce, aj keď pri nedokážu zabrániť škode. Sú však vhodné aj kvôli zveri, či už ide o medveďa alebo vysokú. V regiónoch s výskytom medveďa sú už prakticky nevyhnutnosť klietky a elektrické oplôtky. Vhodnou možnosťou sú aj GPS lokátory do úľov, tie však treba vedieť správne použiť a netreba zabúdať aj na ich časté dobíjanie. To najlepšie ochranné opatrenie je však mať okolo stanovišťa dobrých ľudí.

KOČOVAŤ ČI NEKOČOVAŤ?

Začínajúci včelár, ak nemáva v niektorom období roku znášku, alebo je v zlom priestore, určite by mohol premýšľať o kočovaní. Určite by však nemal začať kočovať na začiatku svojej včelárskej kariéry. Kočujúci včelár už musí mať zručnosti a odbornosť, musí vedieť čo so včelami na stanovišti robiť. Špeciálne, ak kočuje s viacerými včelstvami na väčšie vzdialenosti.

Najprv treba vedieť včeláriť, čo vo včelách hľadať, mať včely „v oku“. Akonáhle sa niečo nezdá, musí včelár vedieť čo robiť. Vzhľadom na vzdialenosti a počty včelstiev nie je možné vrátiť sa domov, naštudovať literatúru a znova sa vrátiť, tobôž až o niekoľko dní. Už môže byť neskoro, nehovoriac o finančnej a časovej náročnosti  takéhoto prístupu. Chyby, ktoré by znamenali prípadné zanesenie choroby do  daného regiónu by znamenali, že ho v ňom nikdy nebudete vítaní.

Najlepším spôsobom ako začať kočovať je kontaktovať kočujúceho včelára. Tak začínali viacerí kočovníci. Pri pomáhaní skúsenejšiemu kočovníkovi sa dajú potrebné skúsenosti získať najlepšie. To boli aj moje kočovnícke začiatky. Cesty v aute pritom určite využijete na diskusie o včelách,  tak sa dozviete aj nové teoretické vedomosti a mnoho zážitkov z praxe. Bude už potom na vás, ktoré si vezmete za svoje.

ETIKETA KOČOVNÍKA

Aj kočovný včelár by sa mal držať určitej, i nepísanej etikety. Nie je nevyhnutné mať na voze, či úľoch uvedené meno včelára, čo je však úplne kľúčové je mať číslo CEHZ a telefónne číslo. Môže sa stať čokoľvek, od blokovania cesty, až po požiar. Ak lesník, či agronóm o mne vie, má na mňa kontakt, ak sa niečo stane, bude ma priamo kontaktovať. Zabránime tak aj prípadným eskaláciám konfliktov. Mne napríklad raz volali okoloidúci cyklisti, lebo videli zničené elektrické ohradníky od vysokej zvery. Kolegovi zasa volali okoloidúci vodiči, pravdepodobne tiež včelári, keď mu medveď poprevracal úle.

Každý kočovný včelár má povinnosť zahlásiť sa na RVPS daného regiónu kde nakočuje. Žiaľ, niektorí včelári toto opomínajú, alebo nemajú splnené náležitosti, či svojvoľne opustili pásmo uzávery. Je to pritom opatrenie, ktoré chráni aj samotného kočovníka. RVPS kontroluje miesta kočovania už pri schvaľovaní kočovného plánu. Vykočovanie však prebieha do 14 dní od schválenia plánu, ale ďalšie presuny sa konajú aj niekoľko mesiacov po schválení plánu a situácia v oblasti už môže byť odlišná.

Ja osobne vždy pred premiestnením včelstiev zavolám Úradnému veterinárnemu lekárovi v spádovej RVPS, aby som zistil, či sa tam nevyskytol MVP, alebo nie je plánovaná uzávera, poprípade iba čaká na vyšetrenie nejakej vzorky a budúcnosť je nejasná. Popýtam sa na prípadné problémy v oblasti, ak je všetko v poriadku, môžem vyraziť. Vždy do 48 hodín od prikočovania doručím mailom úradnému veterinárnemu lekárovi kontakt s kópiami kočovných plánov, výsledky meliva a všetky podklady. Po ukončení znášky včely premiestnim na nové stanovište a nahlásim odkočovanie. Je to síce povinnosť, ale aj slušnosť a udržiavanie si dobrých vzťahov.

EKONOMIKA KOČOVANIA

Základnou otázkou ekonomiky včelárenia sú prístupy množstvo včelstiev verzus kvalita včelstiev. Chce včelár radšej kočovať s väčším počtom včelstiev alebo s menším, ale s kvalitnejšími a silnejšími včelstvami? Ak to druhé, musí mať pripravené rezervné včelstvá, aby ich vedel počas kočovania, v prípade potreby dopĺňať. Ja, ako  kočovník zo severu Slovenska,  mám včely rozvojovo oproti južným oblastiam až o mesiac pozadu. Ak chcem využiť prvú znášku  z ovocných stromov a repky naplno, musím pred vykočovaním včelstvá posilniť prezimovanými odložencami, čím zároveň mením aj časť matiek za nové. Pritom mi musia doma ostať ešte prezimované odložence na doplnenie matky pri strate v začiatku sezóny, výmenu minuloročných matiek s podpriemerným výnosom na repke a agáte, dve plemenné včelstvá a aspoň tri na chov matiek.

Druhou dôležitou otázkou je plánovanie časových kapacít i nákladov. Vždy treba rátať s nečakanými udalosťami. Medzi najčastejšie patrí absencia znášky, rojová nálada a hľadanie náhradných miesta. Kočovný včelár by mal preto veľmi dobre zvážiť, ako ďaleko je schopný a ochotný vykočovať a manažovať svoje včelstvá. Omeškanie o 3 dni, môže mať pri agáte za následok stratu hlavnej znášky. Kočovné včelárenie si vyžaduje oveľa väčšiu flexibilnosť a intenzitu práce ako včelárenie na pevných stanovištiach, nehovoriac o včelnici pri vlastnom dome. Protihodnotou však môžu byť výrazne vyššie výnosy a veľmi zaujímavá škála druhových medov.

Ing. Ľuboš Remeta

Slovenská včelárska spoločnosť Jána Čajdu